Ako si (ne)chránime pôdu pred cudzincami

Myslel som si, že vláda ide cez zákon skutočne chrániť výpredaj slovenskej pôdy pred cudzincami, pretože po 1. máji končil moratórium na jej predaj cudzím fyzickým osobám. Po preštudovaní návrhu novely zákona, ktorý v apríli odporučila vláda na rokovanie parlamentu si to už nemyslím. 

Sú tam klišé konštatovania v dôvodovej správe, ale paragrafy hovoria niečo iné. Najmä sa vôbec nespomína a nerieši príčinná skutočnosť, že od 1. mája skončí prechodné obdobie a slovenskú pôdu môžu voľne kupovať aj cudzie fyzické osoby. V pripojenom článku sú pritom príklady zo zahraničia, ako si štáty chránia pôdu. V pripomienkovom konaní ministerstvo dokonca ustúpilo mnohých liberálnym výhradám, napr. Ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry. A tak sa minie účinku predmet a aj účel úpravy a ochrany. Predstavte si, že po novom nejde o „poľnohospodársku pôdu, ale o „poľnohospodársky pozemok“. Pôda právnikom vraj pripomína len ornicu! Zmiernilo sa aj preukazovanie záujemcu, vrátane zabránenia špekulatívneho predaja (vypustenie obvyklej ceny v okolí), čo nahráva cudzím bohatším záujemcov a špekulatívnemu predaju.

Ďalší subjekt si uplatnil výhradu k regulácii, komu možno pôdu predať a oháňa sa ústavou, hoci naša ústava legitimizuje zdôvodnené obmedzenie vlastníctva kvôli zabezpečeniu potrieb spoločnosti a vo verejnom záujme. Kompetentní azda pochybujú, že v tomto prípade ide nespochybniteľne o potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť obyvateľov Slovenskej republiky? Opäť sa na pôdu zákonodarca – napriek krasorečeniam v dôvodovej správe – pozerá len a len ako na tovar a komoditu.

Prekvapila ma ostrá výhrada vnútra upozorňujúceho na  judikáty Európskeho súdu a varovanie pred narušením ústavného princípu rovnosti. Fajn, ale ako sa tento ústavný princíp striktne dodržiava na Slovensku (ale aj v EÚ)? Veď samotný rezort vnútra v prípade riešenia cigánskej otázky túto zásadu obchádza doširoka tzv. dočasne vyrovnávajúcimi opareniami, čiže zvýhodňovaním istej skupiny neprispôsobivého obyvateľstva, ergo samotný rezort vyvoláva ústavnú nerovnosť v oblasti, ktorá štve čoraz viac normálnych ľudí. Ale v prípade pôdy ide asi o niečo iné.

Mám za to, že ak sú výhrady alebo ústavné pochybnosti, mala vláda súbežne pristúpiť k zmene Ústavy SR v prospech ochrany pôdy pri jej nadobúdaní. Orná a lesná pôda sa mala vyhlásiť za spoločné národné dedičstvo občanov štátu a dedičstvom budúcich generácií! Aj keď vláda dá návrh v zrýchlenom legislatívnom konaní, aj tak to nestihne, lebo účinnosť bude až od 1. júna. A tak tu máme mesiac zlatého pôdo-Eldoráda na nákup pôdy. Možno preto to tak dlho trvalo a niekto sa nevedel rozhýbať? Veď už v septembri 2013 vláda prijala legislatívny plán a už je máj 2014! Navrhovateľ normy, ktorá plní skôr zahmlievací a psychologický efekt k voličom sa zamotal do sekundárnych riešení, napríklad o hnojení. Jediné, čo na tejto veci smrdí a čo sa poriadne pohnojilo je zanedbanie ochrany slovenskej pôdy v prístupových rokovaniach do EÚ hlavným vyjednávačom Jánom Figeľom a celou dzurindovou vládou. Zasa som v materiály cítil ten strach slovenskej malosti , „čo na to povie EÚ“? Ale to nám môže byť úplne jedno. Veď aj iné členské štáty si riešia ochranu v nadobúdaní svojej pôdy cudzincami, tak načo ideme na to v rukavičkách? Opäť sa potvrdilo, čo už dlho tvrdím: slovenskí verejní činitelia nemôžu sedieť na dvoch stoličkách – aj slovenskej (akože národnej), aj európskej. Myslite na to, keď sa budete rozhodovať, komu dáte svoj hlas v eurovoľbách.