Moje vystúpenie k zákonu o používaní jazykov menšín

Pomaďarčovací zákon o používaní jazykov menšín smeruje k deslovakizácii južného Slovenska

Bratislava, 7. apríla 2011 – Národná rada SR posunula do druhého čítania novelu zákona o používaní jazykov menšín, ktorú SNS ostro kritizuje, pretože ide o jasné pomaďarčovanie Slovenska. Podpredseda SNS, predseda Poslaneckého klubu SNS v Národnej rade SR Rafael Rafaj vystúpil v parlamente k tejto novele so zásadným príspevkom:

Vážený slovenský parlament,

v skutočnosti rokujeme o návrhu nového zákona o deslovakizácii spoločnosti a o novele uhorského zákona z r. 1867 o násilnom pomaďarčení obcí a miest Slovenska. Rokujeme o zákone zavádzajúcom de jure povinnú dvojjazyčnosť a de facto hegemóniu maďarčiny na južnom území SR!

Nemôžem súhlasiť s tým, čo povedal predkladateľ Rudolf Chmel, že Slovensko je etnicky najviac heterogénnou krajinou, pretože v Európe sú podľa Tove Skutnass-Kangasovej z Dánska len štyri štáty, ktoré môžeme považovať za monolingválne: Island, Lichtenštajnsko, Portugalsko a San Marino. Na druhej strane Francúzsko, Belgicko či Holandsko nemajú doteraz legislatívu riešiacu na vyžadovanej úrovni jazykové práva svojich národnostných menšín.

Pýtajme sa, kde stojí napr. maďarčina či iné jazyky u nás? Napr. podľa systemizácie Juana Cobarrubiasa (1983), ktorý prezentoval špecifickú taxonómiu oficiálnych postojov štátov k menšinovým jazykom v päťstupňovej škále majú menšiny na Slovensku postavenie tej najsilnejšej – majú postavenie úradného jazyka!

Ako je to na Slovensku? Vôbec nie zle… Z približne 2930 obcí má vyše 650 dvojjazyčný názov, čiže jedna štvrtina všetkých sídiel je na Slovensku dvojjazyčne označená, hoci percentuálny podiel všetkých menšín je približne pätnásť percent. Maďarská menšina je vitálna, má neúmernú ekonomickú aj politickú moc a vysoký stupeň organizovanosti… až tak, že jej politickí predstavitelia prekračujú rámce Charty OSN a dožadujú sa kolektívneho práva na sebaurčenie menšiny.

Ak predkladatelia z Most-Híd argumentujú zahraničím a zamlčujú stav menšín v krajine ich jazykovej príbuznosti, prečo nespomenú Francúzsko, kde podľa čl. 2 ústavy Francúzskej republiky je „Jazykom republiky francúzština“. V oficiálnej terminológii v Španielsku nie je používaný výraz menšina. Ústava označuje Španielsko za krajinu so zvláštnym jazykovým režimom s prioritným postavením kastílskeho jazyka. Podľa čl. 3 kastílčina je nielen úradným, ale aj štátnym jazykom, pričom toto postavenie je spojené ako „úradný štátny jazyk“, kým na Slovensku je to rozdelené. Na rozdiel od Slovenska, kde sa občanovi menšiny zaručuje právo na osvojenie si štátneho jazyka, podľa španielskej ústavy „Všetci Španieli majú povinnosť vedieť a používať ho“ (úradný štátny jazyk).
Na druhej strane aktivity španielskej vlády, aby menšinové jazyky, ako katalánsky, galícijský či baskitský získali v európskej ústave špeciálny status vyznieva rozpačito. Španielsko rafinovane práva svojich menšinových jazykov presunulo na európsku úroveň. V praxi by to znamenalo, že by získali podobný status, ako má napríklad írsky jazyk, ktorý nie je oficiálnym jazykom EÚ. Napriek tomu sú doň preložené všetky zmluvy EÚ a občania sa v ňom môžu obracať na európske inštitúcie… Ani v britskom práve sa nehovorí o menšinách, týmto termínom sa označujú prevažne prisťahovalecké skupiny (menšiny).

Vráťme sa na Slovensko. Návrh Mostu-Híd je zmyslom deštrukčný, občiansky dezintegračný, spoločensky nebezpečný a zvádzajúci na scestie kosovskej cesty do pekla a odvádzajúci pozornosť od podstaty – predhadzovaním kostičky o iba údajnom znížení kvóra a to vraj len kvôli iným menšinám…
Je to klonovací zákon, ktorý znásilňovaním otvára a klonuje ďalších 13 právnych noriem.

Je zmätočný – zavádzajúci rôzne právne ustanovenia (napr. zahrnutím častí obcí – tzv. mestských častí Bratislavy a Košíc, hoci toto členenie vyplýva nie zo zákona o obecnom zriadení, ale zo špeciálnych zákonov, napríklad zákona o hl.meste SR Bratislavy.
Je šitý horúcou ihlou – podozrivo sa ponáhľajúci so schválením pred dekádnym sčítaním obyvateľstva v roku 2011

Je rozporuplný a spoločnosť rozdeľujúci, kvalifikovane o tom hovorí zaslaná hromadná pripomienka v rámci legislatívneho konania. Povedie k zbytočnému byrokratickému nárastu administratívnych úkonov a dokonca šikanovaniu. Nejde len o nové tabule označujúce obce, pôjde o náklady na tlmočníkov alebo zvýšené náklady na zamestnancov ovládajúcich menšinový jazyk a najviac na povinné dvojjazyčné formuláre. Zákon zavádza neprípustnúnepriamu novelizáciu – napr. bezprecedentne vstupuje do jazyka cirkví a náboženských spoločností, hoci si to nedovoľuje ani generálny zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky, rešpektujúc náboženskú slobodu. V zákone o štátnom jazyku SR č. 270/1995 sa v §1, odseku 3 jasne hovorí, že „neupravuje používanie liturgických jazykov“, pretože ich upravuje zákon č.308/1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

Je aplikačne nejasný a problémový, pretože spôsobí rad aplikačných problémov. Napr.:
1. Čo sú tzv. „vžité a zaužívané geografické názvy v jazyku menšiny“? (viď § 4). Ide o zjavný a neprípustný, teda protizákonný akt agresie iredenty a revizionizmu, pretože okrem tejto skutočnosti sa paragrafom 8a ruší pôvodný zákon 191 z roku 1994 o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009.
Prečo zrazu takáto anomália, keď sa všade v celom texte len a len pridáva v právach ako keď myšička varila kašičku…. a tu, v závere sa zrazu niečo ruší?! Pes maďarskej iredenty je zakopaný práve v tomto rafinovanom zrušení, pretože obsah tzv.tabuľového zákona sa nielen zachoval v novelizovanom texte, ale sa dokonca aj štedro rozšíril aj na označenie na autobusových a železničných staniciach. Pravý koreň veci je v pomaďarčovacom zámere tejto kolaborantskej novely, ktorá pri zahrnutí obsahu tzv.tabuľového zákona už neobnovuje znenie pôvodného odseku 3, ktorý v referende neumožňoval zmenu názvu tých obcí a na také názvy, ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 – 1918 a v rokoch 1938 – 45, teda na podklade násilného pomaďarčovania a maďarizácie.

2. Novozavedený odsek 3 paragrafu 5 garantuje komunikáciu s personálom v zdravotníckych zariadeniach v jazyku menšiny – prostredníctvom zamestnancov ovládajúcich tento jazyk. Ale ako sa to zabezpečí? Čo ak v takomto zariadení nie je ani jeden zamestnanec ovládajúci jazyk? Toto je krátka ukážka paškvilu, po ktorom bude nasledovať ďalšia novelizácia s odvolaním sa na prax a potrebu zabezpečiť personál ovládajúci jazyk menšiny, čo však už bude diskriminačné opatrenie na trhu práce a podmienok na prijatie do zamestnania a znevýhodnenie Slovákov v ich vlastnom štáte, kde je štátnym jazykom jazyk slovenský!

Návrh je farizejský, lebo v realite etnických nadštandardov nijakú menšinu na Slovensku topánky netlačia, okrem jednej, ktorá si ale legislatívny inkubátor nezaslúži, lebo už dávno dospela. Navrhovatelia z Most-Híd zavádzajú aj pseudoargumentáciou s Chartou menšinových jazykov a s Európskym dohovorom na ochranu menšín. Zamlčujú ostrú kritiku Maďarska za nedodržiavanie týchto dokumentov a záväzkov z vyplývajúcich. Výbor ministrov RE prerokoval aj hodnotiacu správu Maďarska k uplatňovaniu Európskej charty menšinových jazykov ako si Maďarsko neplní záväzky a výbor ministrov prijal konkrétne odporúčania na nápravu žalostného stavu, pričom v správe sa o.i. konštatuje: „Maďarsko prijalo taký prístup, pre ktorý bude ťažké zachrániť menšinové jazyky pred zásadným úpadkom“! Preto je potrebné do slovenskej menšinovej praxe a najmä legislatívy zaviesť princíp reciprocity.

V návrhu je len pár zmienok o štátnom jazyku, hoci by podobne ako napr. v § 4 „Označenie v jazyku menšiny“ malo byť aj pri iných právach presne uvedené, že toto právo sa upravuje vedľa používania v štátnom jazyku! Predkladatelia si zjavne dali pozor, aby v tomto zákone čo najmenej použili zmienku o štátnom jazyku a definovali aj jeho prednostné postavenie.

Tento návrh, ak by prešiel, prinesie legislatívnu protiústavnosť, zbytočnú byrokraciu, predraženie verejnej správy a ďalšie nezmyselné a antiintegračné pomaďarčenie a multilingvinistický experiment, ktorý väčšina z deviatich národností a ich menšinových jazykov nepotrebuje a nežiada! Zosumarizovane je návrh zákona zbytočný, provokujúci, rozdeľujúci spoločnosť a prinášajúci ďalšiu diskrimináciu Slovákov, nielen tých, ktorí žijú na tzv. jazykovo zmiešanom území SR. Je to len ďalšia trofej maďarskej iredenty na jej legislatívnej aj faktickej pažbe pri totálnom ovládnutí a pomaďarčení južného Slovenska, pričom jej chápadlá vystrkujú stále ďalej.
Najzávažnejší je rozpor so zákonom o štátnom jazyku s § 2, odsek (1) – „Štát utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan Slovenskej republiky mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom.“
Je aj v rozpore s § 1, (2), ktorý ustanovuje, že „Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“.

O čom je Európska Charta menšinových a regionálnych jazykov?
Položme si základnú otázku – pre koho a na aký účel je pôvodne určený tento dokument? Podľa čl. 7, písmeno c – „účelom charty je zachovanie jazykov“. Akých? Nie všetkých menšinových alebo tzv. regionálnych. Preambula apeluje na ochranu takých menšinových jazykov Európy, „z ktorých niektorým hrozí postupný zánik.“ Pýtam sa, hrozí maďarčine zánik? Je maďarčina na Slovensku ohrozeným jazykom? Všetci vieme, že nie je. Maďarčina na Slovensku je vitálnym nielen menšinovým, ale aj regionálnym jazykom. Určite nepatrí medzi ohrozené jazyky ako vo Francúzsku okcitánčina, bretónčina alebo rétorománčina alebo v Nemecku lužická srbčina.

Preambula charty si uvedomuje, že pri ochraňovaní jazykov je druhou nevyhnutnou zásadou a podmienkou ochrana a nespochybniteľné postavenie štátneho jazyka, zaručenie územnej celistvosti a štátnej zvrchovanosti: „Ochrana a podpora menšinových jazykov by nemala byť na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia“. Nemôže teda dôjsť k zneužitiu zámerov a cieľov Charty napríklad ani tak, že menšinový jazyk by mal vytláčať štátny jazyk z jeho prednostného postavenia a celorepublikového pôsobenia.

Pri uložení ratifikačnej listiny Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov urobila Slovenská republika vyhlásenie, z ktorého je dôležité zdôrazniť nasledovný výklad:

Slovenská republika vyhlásila, že
1. prijatú chartu bude uplatňovať v súlade s Ústavou SR a príslušnými medzinárodnými dohovormi… bez ujmy na používaní štátneho jazyka.
2. podľa článku 1 písm. b) charty, že pojem „územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk“, sa vzťahuje na obce podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 221/1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20 % obyvateľstva….“
3. že článok 8 ods. 1 písm. e) bod i sa vzťahuje na prípravu pedagógov, teológov, kultúrnych a osvetových pracovníkov bez ujmy na výučbe v štátnom jazyku… pri rešpektovaní právnych noriem Slovenskej republiky v oblasti vysokého školstva5. Slovenská republika vyhlasuje, že článok 10 ods. 1 písm. a) bod ii , článok 10 ods. 2 písm. a) a článok 10 ods. 3 písm. b) sa budú interpretovať bez ujmy na používaní štátneho jazyka podľa Ústavy SR a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky

Z uvedeného vyplýva, že princíp ochrany nesmie viesť k ohrozeniu či zoslabeniu národnej suverenity a územnej integrity štátu. Priamo tieto zásady zdôrazňuje aj Čl. 5: Nič v tejto charte sa nesmie o.i vykladať v rozpore s Chartou OSN…, vrátane princípov suverenity a územnej celistvosti štátov“.

Podobné ustanovenie a limit má aj Ústava SR, čl. 34, (3): Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti SR a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva“.

Tento návrh narúša ústavnú garanciu čl. 6 ústavy, ktorá definuje jazykovú suverenitu štátneho jazyka, čo z dlhodobého hľadiska dokumentuje aj List Slovákov z juhu opisujúci množstvo prípadov už existujúcej diskriminácie Slovákov žijúcich na tzv. jazykovo zmiešaných územiach. Tento návrh zákona podľa SNS túto arogantnú a diskriminačnú prax ešte prehĺbi a zhorší postavenie Slovákov na južnom území SR.

V predloženom návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa ignoruje rešpektovaná skutočnosť, že je výrazne odlišný právny štatút štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín. Garancia práv národnostných menšín pri používaní ich jazykov v istých oblastiach verejného styku neznamená, že sa tieto jazyky stávajú takými štátnymi jazykmi ako slovenský jazyk! Navrhovatelia z Most-Híd odmietajú uznať ústavou uzákonenú celospoločenskú platnosť slovenčiny ako štátneho jazyka SR. Nasledujúci graf ukazuje pomer obsahu zákona o používaní jazykov menšín (1) k obsahu zákonu o štátnom jazyku Slovenskej republiky (2):

 

Dôvodová správa k návrhu zákona je nepresvedčivá a krívajúca na jednu nohu – samozrejme na tú slovenskú, pretože sa tu – ako pri každej norme upravujúcej postavenie menšiny – akcentujú len práva, ale zamlčiavajú sa aj povinnosti, resp. prioritné ústavné právo pre každého občana SR osvojiť si a používať štátny jazyk.

Vláda sa v dôvodovej správe odvoláva na „príspevok kultúry menšín“ – zjavne uvedomujúc si, že kultúra je podstatne širšia entita, než jazyk, preto preskočil predkladateľ k znaku hlavnej identity menšiny, pričom konštatuje, že ochranajazyka je údajne nevyhnutná pre zachovanie kultúr.

Pýtam sa, ak ideme opäť jednostranne, zbytočne a nadmieru ústretovosti hraničiacej so seba ničiacim postavením štátneho jazyka zdôrazňovať identitu menšín – a ak sa pri zákone o štátnom jazyku neustále omieľal princíp vyváženosti, tak sa dôrazne pýtam v mene Slovákov (najmä tých, ktorí žijú na južnom území) – prečo sa nezdôrazňuje identita k štátu?
Čitateľ vládneho textu má dojem, že tu hovoríme skôr o zákone na podporu kultúry, ale opak je pravdou – je to prepolitizovaný návrh zákona.

Slovenská národná strana poukazuje na ďalšie legislatívne aj filozoficko-spoločenské deformácie – tentoraz ide o pokrivený výklad ústavných garancií:

1. z individuálneho práva príslušníka menšiny sa ustanovuje kolektívne právo,
2. právo príslušníka menšiny používať svoj jazyk v úradnom styku sa otočilo o 180 stupňov na povinnosť úradov komunikovať s príslušníkom menšiny v menšinovom jazyku,
3. pôvodné právo poslanca obecného zastupiteľstva použiť svoj materinský jazyk sa rozširuje aj na „ostatných účastníkov rokovania obecného zastupiteľstva“ (čím sa podľa dôvodovej správy myslia najmä starostovia a hlavní kontrolór) – s podmienkou, ak s tým súhlasia všetci prítomní, tzn. poslanci zastupiteľstva, ktoré býva prevažne monoetnické,
4. plazivú asimiláciu menšinových jazykov a zásadnú zmenu podstaty a filozofie zákona potvrdzuje hneď 1.novelizačný bod paragrafu 1., keď sa za pravidlá používania jazyka menšiny v úradnom styku pridalo „a v oblastiach upravených týmto zákonom“. Toto je tiež dôkaz, že zákon už v 1.paragrafe rozširuje vymedzené oblasti a ide nad rámec zákona a práva.
5. z pôvodného práva viesť v obci kroniku aj v jazyku menšiny sa stala zrazu celá úradná agenda, tzn. všetky zápisnice, uznesenia, štatisticky, evidencie, bilancie, informácie pre verejnosť a dokonca aj agenda cirkví a náboženských spoločností! Bezhraničnú agresivitu tejto normy dokazuje narušenie status quo práve v oblasti samostatného postavenia cirkví a používania liturgických jazykov. Hoci v generálnom zákone o štátnom jazyku sa v § 1 (3) konštatuje, že zákon o štátnom jazyku neupravuje používanie liturgických jazykov, návrh zákona o používaní jazykov menšín priamo vstupuje aj do tejto vnútornej kompetencie cirkví, napriek tomu, že požívanie týchto jazykov upravuje samostatný predpis – Zákon č.308/1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

V zákone zákonov – Ústave SR aj v samotnom zákone o štátnom jazyku je jasne, jednoznačne a nespochybniteľne ustanovené, že štátnym jazykom SR – má sa za to, že ide o celé štátne územie Slovenskej republiky, teda bez výnimky) – je slovenský jazyk.

Tzn., že štátny jazyk – slovenčina – je na celom zvrchovanom území SR jazykom používaným vo verejnom styku a iné zákony nemôžu a nesmú ohrozovať toto jeho postavenie, ktoré je v zákone o štátnom jazyku č. 270/1995, v §1, ods.2 určené explicitne ako prednostné: „Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“.. Túto integračnú a celospoločensky platnú a ničím nespochybiteľnú skutočnosť zdôrazňujú aj všetky medzinárodné dohody – teda aj navrhovateľmi citovaná a toľko znásilňovaná Charta menšinových alebo regionálnych jazykov.

V predloženom pomaďarčujúcom návrhu zákona sa pracovníkom orgánov verejnej správy pod hrozbou pokút nariaďuje nielen používať menšinový jazyk (= maďarčina), ale nariaďuje sa im aj agitovať za používanie menšinových jazykov, obmedzovať alebo vylučovať štátny jazyk z používania vo verejnom styku!

Podľa návrhu je dokonca vraj žiaduce, aby orgány verejnej a štátnej správy aktívne a iniciatívne utvárali podmienky na používanie menšinových jazykov na celom území SR, t. j. aby sa v SR postupne obnovovali také podmienky na používanie maďarského jazyka, aké boli v časoch bezprostredne pred rozpadom monarchie, t. j. v časoch najsurovejšej maďarizácie a v medzinárodných reláciách oživovanie revizionizmu, ktorý má Maďarská republika z Parížskych mierových zmlúv zakázaný.

Realizuje sa politika maďarskej iredenty s cieľom totálnej izolácie príslušníkov maďarskej menšiny od ostatného územia Slovenska, a to aj pomocou legislatívy, na úkor a pri diskriminácii Slovákov. Zjavná je tendencia umožniť menšinovým Maďarom zaobísť sa bez štátneho jazyka vo všetkých oblastiach verejného styku na území SR!

Návrh nemôže byť podkladom pre rokovanie NR SR, pretože obracia naruby platnú legislatívu SR, nejde teda o novelizáciu platného zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ale novým protiústavným zákonom v duchu plnenia cieľov maďarskej iredenty uplatňuje v danej oblasti kritériá, na aké by nemohol pristúpiť nijaký suverénny štát.

V celom rade odsekov § 2 sa slovenským orgánom štátnej správy a územnej samosprávy ukladajú povinnosti, ktoré prekračujú rámec záväzkov prijatých SR z Charty. O.i. sa tu postuluje všeobecná povinnosť ovládať menšinový jazyk, čo znamená frapantnú diskrimináciu väčšinového slovenského obyvateľstva napríklad pri hľadaní zamestnania, prakticky sa menšinovému jazyku prisudzuje štatút štátneho jazyka.

Aj odseky § 4 prekračujú rámec záväzkov SR prevzatých z Charty, lebo sa tam orgánom verejnej správy ukladá povinnosť označovať nielen ulice, ale i všetky geografické objekty (ale aj železničné a autobusové stanice atď.) aj v jazykoch menšín. Takáto povinnosť znamená, že sa menšinové názvy musia používať aj tam, kde neexistujú a nikdy neexistovali!

Podľa návrhu sa žiada, aby sa povinná dvojjazyčnosť prejavila všade na verejných miestach i v úradných dokumentoch! „Svetovo“ unikátna je požiadavka v odseku 5 paragrafu 4 o označovaní geografických objektov.
„V kartografických dielach, v odborných publikáciách, v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy sa popri štandardizovaných geografických názvoch [§ 18 zákona NR SR č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii] môžu používať aj označenia geografických objektov, ktoré sú vžité a zaužívané v jazyku menšiny, aj v jazyku menšiny.“ Pripomeňme, že zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii stanovuje používanie štandardizovaných geografických názvov, popri ktorých nie je prípustné používať v úradnom styku iné označenia.

V rozpore s platným zákonom o štátnom jazyku (§ 8 ods. 6) sú požiadavky v odseku 6 § 4, kde sa povinnosť používať menšinové jazyky vzťahuje aj na „všetky nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach“.

Dochádza tu k zjavnej diskriminácii tých prevádzkovateľov alebo majiteľov uvedených inštitúcií a zariadení, ktorí neovládajú menšinový jazyk. Aj odsek 8 tohto paragrafu prekračuje rámec záväzkov prijatých z Charty, ktoré neukladajú obciam povinnosť vydávať všeobecne záväzné predpisy aj v jazykoch menšín, ale len sprístupňovať niektoré predpisy v týchto jazykoch. Maďarská iredenta pritvrdila – tam, kde zákon o štátnom jazyku hovorí o komunikácii, ktorá sa spravidla vedie v štátnom jazyku (§ 8 ods. 4), tu sa nezakryto zavádza protiústavný systém viacerých štátnych jazykov.

Keďže toto výlučné postavenie nestráca štátny jazyk ani v oblastiach, kde žije príslušník etnickej menšiny (Slovák hovoriaci iným materinským jazykom, než slovenským), a keďže naopak, tento návrh vo viacerých oblastiach vytláča štátny jazyk, má SNS za to, že tento návrh zákona je protiústavný.

Absurdnosť zásahov ilustruje aj § 7 ods. 4, kde sa žiada používať menšinový jazyk aj v ozbrojených silách a iných ozbrojených bezpečnostných zložkách, čo je okrem Slovenska celkom vylúčené v legislatíve akéhokoľvek štátu, v ktorom existuje štátny jazyk. Rovnako absurdné je aj zavádzanie sankcií (§ 7b návrhu) za nepoužívanie menšinových jazykov. Bezočivo sa ignorujú medzinárodné dohovory, že používanie menšinového jazyka je individuálne právo jednotlivca, že teda štát nemôže svojim občanom, dokonca pod hrozbou pokút, vnucovať používanie menšinového jazyka.

Ide o účelovénejasné a neštandardné zmeny. Ako jazyk menšiny sa určuje v novom odseku 2 paragrafu 1 nielen kodifikovaný jazyk, ale aj tzv. „štandardizovaný jazyk“ tradične vraj používaní na území SR. Toto ustanovenie je neštandardné, nejasné a spôsobí aplikačné problémy.

Celý obsah novely je ako nafukujúci sa balón.

1 = pôvodný (súčasný) obsah-rozsah zákona o používaní jazykov menšín
2 = novelizovaný obsah-rozsah

Načo potreboval navrhovateľ aj kvantitatívne takmer šesťnásobne rozšíriť obsah-rozsah zákona?

Obsahovo sa o.i. rozširujú formy dokumentov a podaní priamo do a zo zákona: na rodný list, sobášny list, úmrtný list… Pôvodné označenie názvu obce na tabuli pri vstupe a pri výstupe z obce sa rozširuje aj na označenia orgánu verejnej správy, čo je verejná aj štátna správa. Povinné označenia sa rozšíria aj na všetky nápisy na a pri cestách, vrátane obchodov a prevádzok, ďalej označenia staníc autobusov a vlakov, letísk a prístavov…

Pribudli celé nové paragrafy, napríklad 4a, 4b, 5a, 7a, 7b…, či celé nové odseky – (2) v §1, pôvodných 6 odsekov § 2 sa rozširuje na navrhovaných 9 odsekov.

Problematická nie je len kvantita zmien, ale aj kvalitatívne zásahy a deformácie. V ods.(3) § 2 sa pôvodné pasívne právo podať písomné podanie v jazyku menšiny na orgán verejnej správy predefinovalo na právo komunikácie – tzn. nielen v písomnom, ale aj ústnom styku a nielen zo strany a z práva príslušníka menšiny, ale aj na úradníka (úradu) a jeho povinnosti.

Historia est magistra vitae
Z množstva negatívnych skúseností Slovákov s útokmi iredenty na podstatu štátu, štátnosti, štátnej suverenity, územnej celistvosti a spochybňovania práva slovenského národa na sebaurčenie vypichnem len tú nedávno a to z úst verejných činiteľov SR. Poslanec M. Duray svojho času označil štátny jazyk za „fašistický“. Iná jeho kolegyňa a bývalá štátna tajomníčka na Ministerstve kultúry A.Biróová vyhlásila, že slovenčina vraj podľa ústavy nie je štátnym jazykom.
Ale historická pamäť Slovákov je traumatizovaná celou sériou útokov z maďarskej strany na ich národnú podstatu a identitu.

- v decembri 1870 sa konalo sčítanie ľudu v Uhorsku. Podľa neho štatistickí „Maďari“ tvorili 46,42% a nemaďarské národy a národnosti 53,58% obyvateľstva, pričom Slováci tvorili 13,75% obyvateľstva celého Uhorska,
- 20.5.1874 minister vnútra gróf J.Szapáry v návrhu volebného zákona definoval nemaďarských voličov ako „cudzie národnosti“, čím boli autochtónni nemaďarskí občania Uhorska oficiálne degradovaní na cudzincov,
- v r.1896 uhorská vláda vyhlásila celoročné milenárne oslavy „obsadenia vlasti“ (na základe zák.čl. 2/1892 a zák.čl. 3/1893) a nariadila všeobecné zintenzívnenie maďarizácie,
- v júni 1910 sa v Uhorsku uskutočnilo sčítanie ľudu, ktoré po prvý raz v histórii Uhorska vykázalo nadpolovičnú štatistickú väčšinu „Maďarov“ v štáte (54,4%). Bolo to celkom absurdné štatisticky vykonštruované číslo, čo najlepšie dokazujú štatisticky vykázané prírastky jednotlivých národností štátu medzi sčítaniami ľudu Uhorska v rokoch 1840 a 1910. V porovnaní s rokom 1840 totiž sčítanie vykázalo u Rusínov prírastok iba 4,8%, u Slovákov 14,4%, ale u štatistických Maďarov astronomických a nereálnych 107,6%, čo je vzhľadom na známe sociálno-ekonomické pomery v Uhorsku u biologického druhu homo sapiens celkom nemysliteľný prírastok.
Uhorský snem vydal zákonný článok č.4/1898 o pomaďarčení všetkých miestnych názvov v Uhorsku,
- začalo sa hromadné prenasledovanie národne uvedomelých Slovákov. Od roku 1898 do roku 1909 sa konalo vyše sto súdnych procesov proti piatim stovkám obžalovaných z „panslavizmu“, organizovaných podľa maďarizačnej taktiky ministerského predsedu Kálmána Tiszu: „1. finančne zničiť; 2. zapliesť do zločinu; 3. mocou zadláviť“,
- začala sa séria maďarizačných akcií v katolíckej cirkvi: veľkoplošne sa zakazovali slovenské omše a kázne v kostoloch, v seminároch (najmä v Banskej Bystrici a v Rožňave) sa vykonával nátlak na pomaďarčovanie priezviskbudúcich kňazov (napr. Gašparík na Gerlei, Horniak na Halmos, Hromada na Halmi, Kňazovický na Pap, Kuchárik na Körczi, Miklušič na Miklósi, Sulimanec na Szirmai, Zorvan na Kárpáti, Zuzkin na Ujvári, atď.),
- riaditeľstvo uhorských železníc vyzvalo všetkých svojich zamestnancov, aby si pomaďarčili mená a podmienilo tým aj svoju personálnu politiku…

Aká môže byť legitímna reakcia a prístup Slovákov k ďalším nadštandardne ústretovým ústupkom v právach príslušníkov etnických menšín na Slovensku, najmä maďarskej? Pokiaľ nedôjde k ospravedlneniu sa Maďarov Slovákom za historické krivdy násilnej a krutej maďarizácie a cielenej a systematickej asimilácie, ba až likvidácie (pozrime sa, koľko aký zlomok Slovákov ostal v Maďarsku!) – nemôžeme pokračovať v navrhovaní zákonov pre menšiny.
Preto dávam procedurálny návrh, aby sa Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 zákona č.350 z roku 1996 o rokovacom poriadku uzniesla, že podľa odseku 3, písmeno b) nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

Rafael Rafaj, poslanec NR SR, predseda Klubu poslancov NR SR za Slovenskú národnú stranu

POZNÁMKA: v rozprave boli použité aj iné informácie, ale vzhľadom na rozsah vystúpenia (cca 1 hodinové vystúpenie) sú vybrané zásadné fakty a argumenty.

__________________________________________________________________________________________

ii „používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v sústave miestnych a regionálnych orgánov“.
iii „umožniť používateľom regionálnych alebo menšinových jazykov predložiť žiadosť a dostať odpoveď v týchto jazykoch“.

INFORMAČNÝ SERVIS K TÉME – výsledok hlasovania

_____________________________________________

Ako hlasovali poslanci pri posunutí návrhu zákona na ďalšie rokovanie (do 2.čítania)

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 284) – prvé čítanie. Hlasovanie o tom, aby bol návrh zákona prerokovaný v druhom čítaní.

Prítomní 149
Hlasujúcich 149
[Z] Za hlasovalo 78
[P] Proti hlasovalo 71
[?] Zdržalo sa hlasovania 0
[N] Nehlasovalo 0
[0] Neprítomní 1

Klub KDH – strana kandiduje v eurovoľbách 2014
[Z] Abrhan, Pavol
[Z] Brocka, Július
[0] Fronc, Martin
[Z] Gibalová, Monika
[Z] Hrušovský, Pavol
[Z] Kvasnička, Marián
[Z] Marcinčin, Anton
[Z] Muránsky, Peter
[Z] Procházka, Radoslav
[Z] Přidal, Alojz
[Z] Radošovský, Marián
[Z] Sabolová, Mária
[Z] Stanko, Július
[Z] Žitňanská, Jana

Klub MOST-HÍD
[Z] Bastrnák, Tibor
[Z] Bugár, Béla
[Z] Dostál, Ondrej
[Z] Gál, Gábor
[Z] Jakab, Elemér
[Z] Nagy, László A.
[Z] Osuský, Peter
[Z] Pfundtner, Edita
[Z] Sidor, Igor
[Z] Solymos, László
[Z] Šebej, František  - kandidát do EP
[Z] Švejna, Ivan
[Z] Vörös, Péter
[Z] Zajac, Peter

Klub SaS
[Z] Aštaryová, Zuzana
[Z] Blahová, Natália
[Z] Droba, Juraj
[Z] Fecko, Martin
[Z] Fořt, Stanislav
[Z] Hladký, Pavol
[Z] Chren, Martin
[Z] Jurčík, Ľudovít
[Z] Jurinová, Erika
[Z] Kalist, Peter
[Z] Kiššová, Jana
[Z] Kollár, Jozef – líder kandidátky NOVA do EP (s mottom o nečervenaní sa…)
[Z] Krnáč, Kamil
[Z] Laurenčík, Milan
[Z] Poliačik, Martin
[Z] Somogyi, Szilárd
[Z] Suja, Jaroslav
[Z] Sulík, Richard – predseda SaS a kandidát do EP
[Z] Švihura, Richard
[Z] Tomčo, Štefan
[Z] Viskupič, Jozef – líder kandidátky OĽaNO do EP

Klub SDKÚ – DS
[Z] Beblavý, Miroslav
[Z] Cibulková, Katarína
[Z] Dubovcová, Jana
[Z] Fedor, Martin
[Z] Gaľa, Milan
[Z] Galbavý, Tomáš
[Z] Golian, Ján
[Z] Harman, Ivan
[Z] Homoľa, Kamil
[Z] Hort, Milan
[Z] Horváth, Zoltán
[Z] Chaban, Ivan
[Z] Janiš, Stanislav
[Z] Kaník, Ľudovít
[Z] Kubovič, Pavol
[Z] Kužma, Štefan
[Z] Markovič, Peter
[Z] Matej, Ondrej
[Z] Mikuš, Jozef
[Z] Novotný, Viliam
[Z] Oravec, Richard
[Z] Pado, Martin
[Z] Rosová, Tatiana
[Z] Štefanec, Ivan  - líder kandidátky SDKÚ-DS do EP
[Z] Tkáčová, Jarmila
[Z] Tóth, Tibor
[Z] Vargovčák, Marek
[Z] Vášáryová, Magdaléna

Poslanci, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov
[Z] Ďurkovský, Andrej
[Z] Matovič, Igor – OľaNO postavilo eurokandidátku

 

Klub SMER – SD
[P] Baška, Jaroslav
[P] Blanár, Juraj
[P] Bublavý, Dušan
[P] Buček, Jozef
[P] Burian, Jozef
[P] Čaplovič, Dušan
[P] Číž, Miroslav
[P] Faič, Vladimír
[P] Federič, Igor
[P] Fico, Robert
[P] Gabániová, Darina
[P] Galis, Dušan
[P] Glenda, Tibor
[P] Glváč, Martin
[P] Goga, Pavol
[P] Choma, Igor
[P] Jahnátek, Ľubomír
[P] Jánoš, Vladimír
[P] Jarjabek, Dušan
[P] Jasaň, Viliam
[P] Kaliňák, Robert
[P] Kažimír, Peter
[P] Kolesík, Andrej
[P] Kondrót, Maroš
[P] Košútová, Magda
[P] Kovačócy, Marián
[P] Krajkovič, Mikuláš
[P] Kubánek, Stanislav
[P] Laššáková, Jana
[P] Lazár, Ladislav
[P] Lišková, Iveta
[P] Maďarič, Marek
[P] Madej, Róbert
[P] Mamojka, Mojmír
[P] Martinák, Ľuboš
[P] Matejička, Vladimír
[P] Muňko, Dušan
[P] Obrimčáková, Bibiána
[P] Ondruš, Branislav
[P] Paška, Pavol
[P] Pavlis, Pavol
[P] Pelegrini, Peter
[P] Petrák, Ľubomír
[P] Počiatek, Ján
[P] Podmanický, Ján
[P] Raši, Richard
[P] Richter, Ján
[P] Rošková, Ľubica
[P] Saloň, Marián
[P] Senko, Ján
[P] Stromček, Viktor
[P] Šuca, Peter
[P] Tomanová, Viera
[P] Valocký, Jozef
[P] Vaľová, Jana
[P] Varga, Ivan
[P] Vážny, Ľubomír
[P] Vitteková, Anna
[P] Záhumenský, Marian
[P] Zmajkovičová, Renáta
[P] Želiezka, Ľubomír
[P] Žiga, Peter

Klub SNS
[P] Belousovová, Anna
[P] Lukáč, Vincent
[P] Mikolaj, Ján
[P] Pučík, Rudolf
[P] Rafaj, Rafael
[P] Slota, Ján
[P] Štefanov, Igor
[P] Švantner, Dušan
[P] Zelník, Štefan