Poslanci nie sú bohovia…

2013, apríl. Blog o handrkovaní sa o počtoch poslancov nutných na vytvorenie klubu a o vytrácajúcej sa politickej kultúre, kde čísla sú až na druhom mieste.

Poslanci slovenského parlamentu žijú s presvedčením, že môžu rozhodovať takmer o všetkom. Zabúdajú, že ich mandát je delegovaný voličmi a že ľudia o niektorých náležitostiach rozhodujú a priori priamo. Takýmto rozhodnutím je posun subjektu do parlamentu, kde si zriadi poslanecký klub. Rokovací poriadok len priamoúmerne k matematicky najmenšiemu možnému počtu poslancov strany alebo hnutia, ktoré prekročí 5-percentný prah zvoliteľnosti taxatívne určuje na formálne zriadenie klubu počet osem zákonodarcov. O tom vlastne rozhodli voliči. A či sa poslanci daného subjektu udržia v materskom klube, alebo nie nemôže mať vplyv na existenciu klubu v podobe jeho zániku – ak klesne počet pod osem. To by sa voličmi legitímne zvolená a stále fungujúc strana (hnutie) ako parlamentný subjekt dostala na úroveň jedného či niekoľkých odídencov – prevažne najskôr z klubu a následne aj zo strany a opusteniu vzťahu volič – politický subjekt. Strany sú v podstate vydierateľné odbojnými poslancami, ak by spôsobili pokles klubu pod osem. Nijaké opatrenie – ani odídencov, ani hlasovanie pléna v parlamente nemôže zvrátiť voľbu ľudí vo voľbách, ak sa raz rozhodli posunúť stranu do parlamentu a určiť jej parlamentné zastúpenie. Táto zodpovednosť jej zostáva až do nasledujúcich volieb, kedy opäť ľudia rozhodnú o osude danej politickej značky a zoberú do úvahy aj prípadné stranícke trieštenie. Parlamentnej demokracii, politickej kultúre a vzťahu politik-volič by skôr prospela politická kultúra (ktorú zatiaľ predviedol iba poslanec (…..), alebo zavedenie imperatívneho mandátu. Ten by znamenal, že ak poslanec odíde zo strany alebo vystúpi z klubu a stane sa akože nezávislý, automaticky stráca mandát a na jeho miesto nastupuje do parlamentu náhradník. Ale tohto opatrenia sa politici boja ako čert svätenej vody.

Preskočenie parlamentnej latky v drese niektorého subjektu a následné osamostatnenie sa a založenie nového subjektu je vlastne marketingovým zneužitím postavenia a narušením nepísanej zmluvy medzi poslancom a voličmi, bez ohľadu na preferenčné hlasy, pretože tie sú až sekundárnym vyjadrením priority medzi ponukou jednej politickej značky, ktorej patrí jeden voličský hlas, ktorý rozhoduje a je rozhodujúci, či sa vôbec strana alebo hnutie do parlamentu dostane, alebo zostane pred jeho bránami.

Dobrým príkladom je osud SNS vo voľbách 2012, kedy strana neprekročila hranicu päť percent (výsledok 4,55%) a nedostala sa tak do parlamentu. Ale ak by platili iba preferenčné hlasy, potom by paradoxne v NR SR po voľbách 2012 (6.volebné obdobie) boli viacerí národniari. Ak si majú ľudia vybrať, mali by si možno vyberať z jednej veľkej kandidátky a krúžkovať iba mená. Takto by zloženie parlamentu to bolo úplne v rukách voličov. Čo vy na to?