Slovensko si nemusí páliť ruky agresiou proti Rusku

Blog o geopolitických siločiariach Východ-Západ, v ktorých by Slovensko mala hrať skôr balančnú ako agresívnu rolu voči Rusku; o skutočných príčinách krízy, do ktorej únia prilieva zbytočne olej, pretože z tohto ohňa sa Amerika určite nepopáli – na rozdiel od Európy a nás.

Slovenská republika by mala namiesto podporovania zničujúcich ekonomických sankcií EÚ a militantnej politiky Severoatlantickej aliancie viac myslieť na svoje národno-štátne záujmy. Medzi ne patrí aj vplývať na mierové riešenia ukrajinskej krízy. Tá je totiž čisto vnútornou a vnútropolitickou krízovou záležitosťou nášho východného suseda. Opozícia rozohrala hru o priazeň Bruselu bez toho, aby toto smerovanie podporila aj verejnosť žijúca na východe Ukrajiny. V otvorenom boji o prerozdelenie sféry vplyvu nástrojom asociačnej dohody získala viac únia a stratila Ukrajina. Veď tak to bolo doteraz vždy. Centralisti únie musia byť v kŕči, keď presadzujú  zjednocovanie Európy nasilu a dokonca silovými prostriedkami. Ako priamy sused Ukrajiny a malý štát majúci tradične korektné vzťahy s Ruskom by sme mali správne čítať nielen príčiny ale aj dopady napätia. Rusko sa totiž na rozdiel od USA aj  EÚ dlhodobo usiluje o vytvorenie celoeurópskeho bezpečnostného systému, ktorého súčasťou chcelo byť a povedzme si otvorene, bez Ruska zjavne nebude. Vstup USA do ukrajinského diania (napr. bezprecedentná “návšteva“ šéfa CIA v Kyjeve) dal jasne najavo, že Amerika si nepraje celoeurópsky bezpečnostný systém, ktorý by oslabil jej transatlantické angažovanie sa. Dlhú ruku má v tejto medzinárodnej kauze zjavne Amerika, preto tváriť sa, že postoje slovenskej vlády sú proeurópske je viac než naivné.

Správnou balančnou politikou môže Slovensko odpovedať aj na súbežný tlak a požiadavku NATO (vlastne: USA) na zvýšenie rozpočtu na obranu. Tou  najefektívnejšou odpoveďou pre bezpečnostnú obranu štátu je nezapájať sa do výbojných aktivít aliancie a sankčnej politiky únie. Zo strany slovenskej vlády je nevyhnutné uskutočňovať viacúrovňovú mierovú, vyváženú medzinárodnú a aj proslovanskú politiku a získavať tak súbežne väčší vplyv, než pasívnym kopírovaním želaní únie či aliancie. Účasť generálneho tajomníka NATO na území Slovenska a konanie GLOBSEC-u bolo v súčasnej dobe vyhrocovania vzťahov EÚ – Rusko viac ako kontroverzné. Nielen aliancia, ale ani Európska únia nezvládla dianie na Ukrajine. Neobratnou protiruskou a sankčnou politikou sa z organizácie garantujúcej európsky mier stáva podnecovateľ medzinárodného napätia. Udalosti ukrajinskej krízy naznačujú, že EÚ už nemusí znamenať 100-percentnú garanciu mieru a ekonomickej stability. Únia totiž zišla z pôvodnej cesty ekonomického spoločenstva na klzký chodník politiky. Som vážne znepokojený zbytočnými provokáciami NATO na ruských hraniciach s okázalou demonštráciou sily bez toho, aby únia tieto snahy eliminovala. Rovnako odmietam prípadné rozmiestnenie amerických vojakov na území Slovenska. Každý slušný človek a  zodpovedný politik musí byť znepokojený správami o amerických žoldnieroch z inštitúcie Academi na Ukrajine ako o tom informovala nemecká Spolková spravodajská služba (BND) alebo aj nemecký nedeľník  Bild am Sonntag.

Zapájanie sa Slovenska do militantných a silových ekonomických riešení zbytočne poškodzuje slovenskú ekonomiku a doteraz bezproblémové a vzájomne výhodné slovensko-ruské politické aj ekonomické vzťahy. Pokles ukrajinskej ekonomiky o sedem percent, vysoké ceny ropy nad 102 USD/barel, dopady sankcií na jednej strane a poškodenie slovenskej ekonomiky uvoľnením ciel na ukrajinské tovary s  možnou plynovou krízou sú varovným mementom pred nezodpovedným servilným vťahovaním Slovenska do ďalšieho kola krízy a vyhrocovania napätia. Ako povedal klasik: Qui bono – v koho prospech, sa toto všetko deje? Nezabudnime, že v histórii vždy, keď zadĺženosť Ameriky presiahla 200% HDP, rozpútal sa nejaký vojnový konflikt. Dnes verejný dlh USA presahuje vyše 300%. Jeho zmazanie si teda žiada podstatne väčší konflikt, než napríklad ten s Irakom.