Ústave treba vrátiť dôveryhodnosť a vykonateľnosť

1.september 2014 – V tomto blogu sa zamýšľam nad tým aká by mala/mohla byť naša ústava. Najmä, či ľudia vôbec cítia jej prítomnosť a svoje práva v praxi a prečo sa v hlavnom texte ani raz nespomína „národ“ a jeho práva, hoci menšinám sa venuje celá jedna časť. Dotknem sa aj problému s nadradenosťou európskych (medzinárodných) právnych noriem a ich masívnou aproximáxiou. Čo slovenské vlastne o pár rokov ostane v našom zákonodarstve?…

Tak si dnes na Deň Ústavy SR pripomínam náš Zákon zákonov… a s odstupom času si myslím, že túto Základnú knihu treba prepísať. Chuderka ústava – tak nenápadná (aby sa nikoho nedotkla), tak mladá (22), s toľkými zmenami (11) a napriek tomu tak veľa nespokojnosti… Koľko ľudí – toľko chutí a toľko aj predstáv aká by mala byť. Paradox doby – asi sa najskôr zhodneme aká by byť nemala. Ústava Slovenskej republiky by nemala byť neprehľadným dokumentom pre vyvolených právnikov a byrokratov, ale otvorenou knihou pre každého občana hľadajúceho oporu v právnej a inštitucionálnej chobotnici. Ústave treba vrátiť primárnu dôveru občanov, ktorí sa v praxi stretávajú s jej obchádzaním, nejednoznačným výkladom, slabou vážnosťou či dokonca ignorovaním alebo porušovaním ich ústavných práv pri riešení nárokov, sporov alebo pri rokovaní s orgánmi štátu. Mám pocit, že Ústavu drží systém ako originálny obraz v depozite v galérii, hoci by jej „reprodukcia“ byť aj v každej domácnosti a na stole každého úradníka.
Cítim, že ani občan, ani národ nemajú stále pocit, že ústava patrí aj im, že štát, súdnictvo a úrady sú tu pre nich a vyššie, spoločné blaho. Lenže okrem obsahových zmien a možno poňatia a prístupu v textácii treba si osvojiť a uviesť do života najmä zodpovedný prístup k jej dodržiavaniu a jednoznačnému výkladu. Ak je raz garantované právo, nemôže byť prípustná výnimka, pretože to je začiatok byrokratickej chobotnice a právneho labyrintu, kde sa stratíte aj s ariadninou niťou. . Ľudia potrebujú cítiť, že ústava ich ochraňuje pri každej návšteve úradu, súdu, pri podpise každej zmluvy, v zamestnaní aj na ulici pri strete so zločinom alebo políciou, že štát a systém sú tu pre ľudí a nie naopak. Kontroverznou sa mi v odstupom času javí aj stále rozsiahlejšia asimilácia ústavy nadradenosťou európskych noriem a ich automatickou aproximáciou. Dnes je to štvrtina diktovaných noriem, niektorí hovoria, že o pár rokov to môže byť až 90 percent! Čo teda ostane slovenské?! Ak únia nie je unitárny štát a my sme (ešte stále ako-tak) slobodným štátom, potom nijaký cudzí zákon sa nemôže nadradiť nad našu ústavu alebo náš ústavný zákon. Najvyšší zákon štátu by mal odstrániť aj nekalé praktiky v práve, kde sú „rovní a rovnejší“ a aby z praxe zmizli aj rôzne výhody a uprednostňovanie niektorých sociálne a kultúrne neprispôsobivých skupín obyvateľstva, ktoré rovnosť práv a povinností svojim životom, ale aj prístupom štátnych a verejných orgánov ignorujú a požadujú len výhody a sociálne privilégiá. Očakáva sa, že ústavu by mali dodržiavať a chrániť ústavnosť najmä poslanci a verejní činitelia. Mali. Keď som na jar dal podnet na preskúmanie, či B.Bugár porušil ústavu a sľub poslanca, tak poslanci mandátového a imunitného výboru strčili hlavu do piesku. Oprávnenou osobou je totiž len poslanec NR SR …
Na rozdiel od niektorých ústav členských štátov EÚ, napríklad írskej, francúzskej či španielskej, tej slovenskej chýba spoločný a národne zjednocujúci prvok. Paradoxne stále viac sa vyhrocujúci individualizmus v spoločnosti, nejednotnosť, či vytrácanie sa morálnych a sociálnych hodnôt spolupratričnosti, súdržnosti a solidarity môže posilňovať aj individualisticky poňatá ústava zameraná na „občana“, „každého“ alebo dokonca „nikoho“. Posilňovanie hodnotovej línie v ústave (najnovšia úprava manželstva) by preto mala pokračovať aj ustanovením základných práv národa, ktorý je štátotvorným činiteľom. Napríklad ustanovením sebaobrany alebo sebazáchovy samotného národa, či jeho kultúrnych a duchovných koreňov a hodnôt pred prípadným zánikom, alebo zničením.